Lasky

   Veselý Zajko Chlpčechral prišiel na chuť ohryzávaniu kôry stromov. Ale nehryzkal len tak, bez ladu a skladu. On do tej kôry stromov vyhryzával veselé obrázky a príbehy. Zajko bol beťár, koťuha dvojzmyselná, vyhrýzal srandičky o zvieratkách v lese.

   Korytnačku vykreslil bez panciera, naznačil, že používa svoje tvrdé Wonderbra len ako kamufláž, inak je pod pancierom plochá ako pizza hodená na diaľničný asfalt. Medvedicu popísal v príbehu o depilátore, ktorý záhadne zmizol, keď si naň sadla. Odvtedy je Medvedica taká chlpatá. Lišiaka podpichol teóriou o huňatosti jeho chvosta, Zajko naznačil, že si Lišiak veľkosťou huňáka len kompenzuje krpatosť svojho chvosta. Samozrejme, ide o chvost pod huňatou prikrývkou. O Sove Zajko prezradil, že veľké okále má zo sledovania nočných, chrobači neprístupných scén. Zajko o Slimákovi vo svojom kôrohryze vytáral, že je to transvestita, ktorý sa v domčeku prezlieka raz za sliziaka, inokedy za slizuľku.

   Veselý Zajko Chlpčechral si vedel uťahovať aj zo seba. Tvrdil zvieratkám, že ak chce mať niečo v hlave, nechá si do uší naliezť chrobáky a mravce. O svojich dlhých nohách vyhlásil, že ich má z toho, ako ho núti Zajačica byť jednou nohou tu a druhou tam.

   Väčšina lesných zvieratiek brala Zajkove výhryzky ako lesný folklór. Samozrejme, boli zvieratká, ktoré Zajkove kôrohryzy vnímali ako niečo neslušné a nehodné Literárneho Lesa. Zajkovi Chlpčechralovi to však nevadilo, vedel, že sa nedá ulahodiť všetkým. Jeho elán a veselosť však brzdila Zajačica. Patrila medzi tých, ktorým vadili Zajkove kôrohryzy. Bola z nich znechutená. Vychovali ju na slušnom konci Lesa, kde líšky najskôr pekne pozdravili zajace predtým, ako ich roztrhali. Jej výchova nepoznala dvozmysly a korenené reči. Nad ostatnými zvieratkami mohol Zajko mávnuť rukou, keď sa im nepáčili jeho hryzky. Ale nemohol ignorovať nesúhlas svojej Zajačice. Zajkovi pri jej výčitkách ochabovalo jedno aj druhé uško. Uši mu pomaly klesali do smutnej polohy a čím ďalej, tým menej vyhryzával svoje príbehy. Zuby sa mu otupovali, nápady odchádzali, radosť mizla. Zajko nemohol nájsť strednú cestu medzi kôrohryzkaním a Zajačicou. Stredná cesta nejestvovala.

   Les pomaly prichádzal o kôrohryzy, kôra sa zotavovala, Zajačica Chlpčechralová žiarila spokojnosťou. Len Zajka hrýzol červ nespokojnosti, hlodal ho vnútorný nepokoj. Snáď ho to prejde...

   Patrilo by sa sem hodiť ponaučenie, resumé z bájky. Mohlo by znieť asi takto:

Neberte svojmu zajkovi radosť z toho, čo robí. Dosiahnete len ochabnutie – uší, mysle, elánu...   ((-: