Lasky

   Po včerajšku som nadobudol pocit, že neúmerne k zrýchľovaniu tempa života sa spomaľuje myslenie ľudstva. Každý deň sú objavené nové a nové výrobky, ktoré nám urýchľujú život, ani uvažovať pri nich nemusíme, stroje a prístroje to robia za nás. Mobily, ktoré myslia za nás, upozorňujú nás aj na to, kedy máme ísť na záchod. Novšie a väčšie televízory, pri ktorých už naozaj nemusíme myslieť, stačí mať vytreštené oči.

   Pocity spomaľovania som získal po včerajšom rodičku. Existuje niekto, kto nepozná výraz rodičko? Asi nie. Škôlkári to nevedia, ale tí ani nečítajú. Školáci to poznajú až príliš dobre. Všetci ostatní školou už prešli, tak si to tiež zapamätali, podaktorí to môžu mať aj ako doživotnú traumu. Tak som si teda sadol do školskej lavice, mne neprirodzeného prostredia. Aj som bol celkom zvedavý, prečo sa mojim dvojičkám tretiakom nedarí, hlavne v poslednom čase, na rozdiel od staršej piatačky, ktorá je učebný samorast, akýsi kaktus, ani zavadiť o ňu skoro nemusíme. Zato dvojičky sú v učení ako bonsaje, musíme sa okolo nich točiť a furt upravovať, venovať sa im. Stačí chvíľu sa nevenovať týmto bonsajom a už to rastie neželaným smerom. Prišla učiteľka. Ona je fajn, i keď ma minule trocha nasrdila so všami. Pančelka je mladá, milá a pekná, snaží sa, ešte má množstvo pedagogickej energie, nie je zaťažená ani vlastnými deťmi, tak venuje všetku energiu do detí našich. Našich myslím celú triedu. A že to je trieda veľká na tunajšie pomery! Je počtom dvojnásobná oproti triede staršej dcéry. Ja tú triedu volám „pokusňáci“. Je tu veľa nevydarených pokusov o trafenie termínu pôrodu na Nový rok 2000. Miléniové deti. Tak teda na tom rodičku počúvam, že takmer všetky deti v triede majú akési spomalenie, občas to vyzerá ako u prváčikov. Proste im to tak svižne nemyslí. Mnohé veci im nie sú samozrejmé ani po tisícich opakovaniach. Aj sa mi uľavilo, myslel som si, že to je len náš problém. Ja som asi príliš zhýčkaný mojim drahým kaktusom samorastom, o ktorej hlavu sa fakt netreba starať, pochopí aj to, čo by ešte nemala. Asi preto mi pripadajú dvojičky a ich trieda ako ťarbavé medvede na cirkusovom lane. Alebo to bude naozaj tým spomaľovaním myslenia pomiléniových detí? Ja už neviem, akosi som sa nakazil týmto novodobým mozgobijným vírusom.

   Tak ako to je vlastne? Je pomiléniová generácia poznačená biľagom televízneho degenerovania mysle? Je ich myseľ spomaľovaná spohodlňovaním zrýchlujúceho sa života? Nemám dostatočný nadhľad, aby som vedel na tieto otázky odpovedať, ale odpovede možno poskytne kolektívny nadhľad – teda, ako to vidíte vy? Rastú nám samé náročné a háklivé bonsaje na školách alebo  je tam ešte stále väčšina kaktusov? Samé otázky. Toľko otázok nedáva ani americké veľvyslanectvo. Tak ja už radšej vypínam myslenie a budem čučať na monitor...