Lasky

  Moja žena a počítače sa nemajú radi. Ona na ne zazerá nepekným pohľadom, počítače, ak sa s nimi občas dá do kontaktu, ju na oplátku neposlúchajú, myšička i klávesy uskakujú. Keď sú spolu, tep ženy stúpa, tep počítača klesá, až vypadáva.

  Ja a počítače sme kamoši. Pekne na ne žmurkám (občas i žmúrim), oni ma na oplátku poslúchajú, občas šibalsky vyvádzajú a privádzajú ma do zúrivosti. Ale to len tak – ako kamoši.  Som s nimi v práci aj doma. Toľko času stráveného s počítačmi by moju ženu zložilo ako býka na bitúnku.  Ona je rada, že sa v práci ani len neobtrie o žiadnu digikraksňu. Piple sa so šperkami, piplavá prácička – to je pre ňu ako stvorené!

  Pre moju ženu som aj najlepší priateľ. A ona je mojou najlepšou priateľkou. Chce tráviť so mnou čo najviac času, chce sa rozprávať čo najviac – veď to je balzam na ženskú dušu. Ale i počítač si robí nároky na môj čas a vábi ma ako siréna na útesy – nech sa rozpleštím na jeho monitore! A ja – ja musím balansovať.

  Ona je síce najlepšia priateľka, ale on je kamarát. Aj s ňou som rád, aj s ním som rád. Žena mi vyčíta: „Tráviš s ním veľa času! Chcem si s tebou hrkútať!“  Počítač mi vraví: „Poď na blog, čítaj, píš! Poď, upravíme tie fotky! Poď, vyhľadaj ...!“ A tak som bombardovaný z oboch strán a ja opatrne balansujem, aby som sa od žienky nevzdialil. Keď sa jej prestane chcieť hrkútať si, môžem si hrkútať s počítačom. A ten nedokáže veci, čo dokáže moja žena!

  Radím vám, balansujte!