Lasky

   Musím sa vrátiť do toho hračkárstva, kde som nakupoval s Ježiškovou kreditkou. Ako som tak prezeral regále plné hračiek, môj zrak neobišli ani zbrane. Vždy, keď vidím tie hračkárske zbrane, sa zarazím. Sú tam rôzni vojaci, všelijaké tanky, rôzne bojové vozidlá... Tieto mi v podstate nevadia. Vadia mi skôr ručné zbrane. Pištole, samopaly, revolvery, pušky a podobné strelné zbrane. „Milujem“ hlavne tie, ktoré vydávajú hluk a tie, ktoré dokonca strieľajú nejakú plastovú muníciu. Nemôžem pochopiť, ako niekto môže podporovať svoje dieťa v agresivite so zbraňou. Chápem výrobcu, že šľahne na trh takéto produkty, keď je na to dopyt. A ak to nevyrobí Číňan Huang-he, tak to vyrobí Číňan Liung-chu. A ešte spraví aj reklamnú kampaň. Výrobcovia sú na to, aby vyrábali. A my, zákazníci, aby sme kupovali. A stále mi teda nejde do hlavy, prečo rodičia kupujú svojim deťom strelné zbrane.

   Pred pár dňami mala Laskyca také babské session, baby si zašli zatrkotať (pozor na správne prečítanie!) ku kolegyni. Pani domáca predstavila nové bývanie, tak to predsa museli „skolaudovať“. Jej asi 9-ročný syn behal po celom dome s veľkou a hlučnou pištoľou, zastrelil už všetky hračky, ktoré sa mu váľali po celom dome, na rad prišli návštevníčky. Postupne zastrelil každú aspoň 5-krát. Všetci sa na tom ohromne zabávali, teda okrem Laskyce, ktorá zdieľa rovnaký postoj ku zbraniam ako ja. Úplne najviac ju zarazil okamih, keď milý synček prišiel k mame, priložil je pištoľ k hlave a prásk...!  S úsmevom na perách ju zastrelil. A mama takisto s úsmevom na perách „umrela“... Je to naozaj také prirodzené priložiť zbraň niekomu k hlave a bez mihnutia oka odstreliť? Toto si má dieťa preniesť do dospelosti? Bude netrpezlivo čakať na 18-te narodeniny, aby si mohol zaobstarať zbrojný pas a kúpiť pištoľ? Ani vodičák ho natoľko neopantá, vodičák počká... Bude sa jeho mame páčiť, keď veľký syn bude ozbrojený? Samé otázky...

    U nás doma ručné zbrane nie sú. A synovi ani nechýbajú. Nenechávam ho pozerať násilné rozprávky, kde za minútu preletí dvadsať nábojov a desať postáv alebo príšer umrie. Z našich postojov vyrozumel, že zabíjanie nie je správne. Ja sám som v detstve rád strieľal s otcom zo vzduchovky. Bolo to veľké potešenie, strieľať do terča. Vycibril som si presnosť a pevnú ruku, neskôr som za to pozbieral nejaké ocenenia na strednej škole. Ale bol som dôrazne poučený o možných následkoch, čo všetko môžu zbrane spôsobiť, aké sú nebezpečné. A to bola „len“ vzduchovka. Stačí zlomok sekundy k tomu, aby sa všetko v živote obrátilo naruby. Môj kamarát musí do konca života žiť s vedomím, že si zastrelil svojho priateľa „len tak“. Len tak zo špásu priložiť samopal k hlave a stlačiť spúšť s istotou, že komora je prázdna. Istota je klamlivá...

   Som znechutený, keď vidím takéto oblbnuté deti, nasiaknuté kreslenými bojovými scénami, považujúce za úplne prirodzené, že strieľať a zabíjať je také „cool“. A ich rodičov, ktorí to berú so spokojným úsmevom, veď dieťatko sa tak pekne hrá... To som zvedavý, čo im zostane z toho úsmevu, až sa detská hra so zbraňou pretaví do tragédií.