Lasky

   Je to tak! Je mi z toho smutno, nedokážem sa na nič sústrediť, nič mi nejde. Jednoducho ma opustila. Zmizla. Poznám ju dobre, ona sa vráti, najneskôr zajtra. Ja potrebujem ju, ona potrebuje mňa. Komu by sa rozliala v duši, ak nie mne? Ha! Teraz si hovoríte, nejako si verí chlapec, že sa jej vráti! Veď ona si môže nájsť aj oveľa lepšiu hlavičku, krajšiu a múdrejšiu. Vravím vám, nie a nie!  Ona sa mi vráti! Splodili sme predsa spolu toľko detičiek...

   A tak pozerám von oknom, ako poletujú ultramokré vločky snehu, padajú na zem a rozlievajú sa do ultrabačoriny. Mám na sneh indický pohľad. Indický preto, lebo biela farba je v Indii farbou smútku. Hľadám medzi vločkami aspoň zablúdený slnečný lúč – ani taký sa však neobjaví. Snáď len ten by ma mohol trocha obveseliť. A tak len očami kričím do bielej temnoty: „Vráť sa mi, drahá moja inšpirácia!“     ((-:  

photo from internet

...